Cannes Film Festival
25th La Cinef Selection 2022
Rozhovor
Alica Bednáriková
CHLIEB NÁŠ KAŽDODENNÝ
May 22, 2022
CHLIEB NÁŠ KAŽDODENNÝ je trojgeneračná tragikomédia o slovenskej rodine žijúcej na slovensko-maďarskom pohraničí. Hoci sa film zaoberá témami ako alkoholizmus, viera a xenofóbia, zachováva si odstup pomocou satirického komentára protagonistky Zoji. Tá prichádza na neohlásenú návštevu, kde pozoruje vlastné názorové vzďaľovanie od zvyšku rodiny.
Ahoj Alica, ďakujem za rozhovor s The New Current, ako sa ti darí v týchto zvláštnych časoch?
Absolútne šialene. Skoro dva mesiace sme našu účasť v Cannes museli držať v tajnosti, takže všetky prípravy sa diali nejako potichu. Odkedy sme dali správu von, prichádza veľa správ a príležitostí, čo je naozaj skvelé, i keď občas trochu „overwhelming“.
Ako si sa udržal motivovaný?
Paradoxne, tým že som sa v poslednej dobe do ničoho nenútila. Čakám, nasávam inšpiráciu, debatujem o svojich nápadoch, ale nikam sa neponáhľam.
Mali ste úžasný festivalový priebeh s Boredom, predstavovali ste si, že sa vám tento film dostane tak vítaného prijatia?
Pamätám si, že sme pred natáčaním mali veľký rešpekt. S Boredom sa nám nečakane darilo, a nejako sme tým nastavili štandard – nechceli sme, aby sme novým filmom nenaplnili očakávania. Preto sme sa s kameramanom Romanom Šupejom veľa rozprávali o tom, v čom je tento príbeh iný, aký vizuálny kľúč mu pripisujeme a myslím, že sa nám podarilo na film nadviazať v podstate autonómne. Sú tam isté podobnosti s Boredom, no zároveň ide o úplne iný, oveľa osobnejší príbeh.
Do akej miery vám skúsenosti z FTF na VŠMU pomohli usmerniť váš prístup k vášmu filmárskemu štýlu?
Tú mieru je zložité odhadnúť. Vďaka štúdiu som mala za úlohu napozerať si pomerne veľa filmov z histórie kinematografie, a tým pádom som mohla nájsť filmové štýly a hnutia, ktoré ma ďalej inšpirovali.
Škola ma ovplyvnila aj iným spôsobom – mám pocit, že diskurz sa stále orientuje podľa toho „ako sa filmy majú robiť“, stále sa zameriava na hierarchiu a to, čo je zaužívané. Na margo toho som tieto veci začala spochybňovať v snahe nájsť vlastný spôsob robenia filmov.
Čo považujete za najcennejšie lekcie, ktoré ste si odniesli počas svojho pôsobenia na VŠMU?
Možno to znie ako klišé, ale zlyhania. Keď sa mi niečo nepodarilo, nevyšlo podľa mojich predstáv, nebol to koniec sveta. Prostredie filmovej školy toto dovoľuje a dáva priestor nadviazať na to, čo nevyšlo, najmä vďaka tomu, aké množstvo cvičení sme počas štúdia vyprodukovali – a vzniknuté „chyby“ sa v tom množstve mohli stratiť.
Blahoželáme vám k výberu Tekutého chleba na 25. ročník La Cinef, kde ste nominovaný aj na cenu Cinefondation, čo pre vás znamená, že váš film je súčasťou tohtoročného festivalu?
Ďakujem! Určite mi to dáva veľký pocit zadosťučinenia. Za filmom je obrovský kus práce mnohých zložiek, extenzívna predprodukcia, zháňanie financií, prípravy kostýmov, masiek, scény, skladanie hudby, nehovoriac o veľmi vyčerpávajúcom nakrúcaní. Dáva mi to pocit, že tá obeta stála za to.
Môžete mi povedať, ako vznikol Tekutý chlieb, čo inšpirovalo váš scenár?
Chcela som, aby film fungoval ako spomienka. Určite sa v ňom nachádzajú úlomky skutočného života, odpozorovaného alebo zažitého. No niektoré udalosti si moja pamäť dotvorila sama, hoci sa tak vôbec neudiali.
Tekutý chlieb ste napísali spolu s Dianou Dzurillovou, aká bola pre vás táto spolupráca pri písaní?
Diana je moja blízka kamarátka a spolupracovníčka. Keď spospolu píšeme, snažíme sa navzájom počúvať a chápať. Do filmu Liquid Bread vložila veľa skvelých nápadov, ktorých scenárovú podobu som sa snažila čo najlepšie previesť na filmové plátno. Som jej za našu spoluprácu veľmi vďačná.
Aké posolstvo ste chceli týmto filmom odovzdať, myslíte si, že sa vám to podarilo?
Chcela som povedať príbeh, ktorý mi je blízky so všetkým, čo k tomu patrí – s láskou, aj bolesťou. Byť autentická v svojej výpovedi aj za cenu toho, že môžem niekomu svojou úprimnosťou ublížiť. Chcela som myslieť na Slovenského diváka, ktorý vo filme môže spoznať svoj vlastný príbeh, ale aj na diváka zahraničného, pre ktorého môžu byť mnohé okolnosti filmu neznáme, no vo svojej podstate ľudské, a preto, pochopiteľné.
Ako blízko ste sa držali scenára, keď ste začali nakrúcať, dovolili ste sebe/hercom veľkú flexibilitu?
Pri natáčaní sa zväčša držím scenára. Predchádza tomu množstvo konzultácií a skúšania toho, čo funguje – či už so spoluscenáristkou, alebo s hercami samotnými. Robím to preto, aby som si na natáčaní mohla byť istá, že to, čo je napísané v scenári, dáva v kontexte filmu zmysel. Vždy sa však naskytne chvíľa, kedy sa scenáru musím pustiť, pretože príde neplánovaná situácia, ktorá mi plány naruší. Vtedy sa snažím čo najlepšie adaptovať.
Kde sa vzala vaša vášeň pre film?
Keď som bola malá, so sesternicou sme natáčali prvé krátke „filmy“ na webkameru. Iba sme chodili po dome a hrali sa na čarodejnice a pomocou stop-triku a premiestňovali z miesta na miesto. Mysleli sme si, že sme tým objavili tajomstvo filmu. Neskôr som sa zamerala viac na písanie a divadlo, najmä počas strednej školy. To ma však postupne začalo limitovať a túžila som po možnosti preložiť moje príbehy do filmového jazyka.
Ako veľmi sa zmenil váš štýl a prístup k vašim filmom od vášho debutového krátkeho filmu?
Natáčanie filmu Liquid Bread bolo, v porovnaní s Boredom, oveľa náročnejšie. Početné obsadenie, mnoho lokácií, točenie na filmový materiál. Bola to veľká skúška ohňom a mojou snahou bolo zvládnuť to všetko a popri tom si stále udržať konzistentnú kreatívnu víziu.
"Osobne sa snažím robiť filmy, ktoré hovoria o veciach ktoré ma zaujímajú, na ktoré chcem poukázať a ktoré možno dostatočne neboli vo filmoch preskúmané - prirodzene to znamená, že do filmov vždy vkladám kúsok seba a svojho názoru."
Máte nejaké rady alebo tipy, ktoré by ste mohli ponúknuť kolegovi spisovateľovi/režisérovi alebo študentovi filmu?
Treba povedať, že u každého je motivácia robiť filmy individuálna a môže sa líšiť. Osobne sa snažím robiť filmy, ktoré hovoria o veciach ktoré ma zaujímajú, na ktoré chcem poukázať a ktoré možno dostatočne neboli vo filmoch preskúmané - prirodzene to znamená, že do filmov vždy vkladám kúsok seba a svojho názoru. Preto si myslím, že ak človek cíti vnútornú potrebu niečo povedať, stojí za to to skúsiť – napísať, natočiť, povedať ďalej.
A na záver, čo dúfate, že si vaše publikum odnesie z Tekutého chleba?
Dúfam, že môj pokus skĺbiť tragédiu a komédiu bude úspešný – a teda, že sa divák zasmeje, hoci aj trpko.